Vedeli ste, že pred 26 rokmi zahynulo v jednej krajine v priebehu 100 dní 1 milión ľudí? A nešlo o “bežnú štatistiku úmrtí”, neboli nakazení žiadnym vírusom a v krajine neprebiehala žiadna vojna s inou krajinou. V roku 1994 prebehla v Rwande úplne nezmyselná genocída, počas ktorej sused zabíjal suseda len na základe príslušnosti k spoločenskej skupine. O nej, ale hlavne o tom, čo museli vnútorne prekonať ľudia, ktorí prežili, hovorí kniha Odpustenie oslobodzuje od kňaza Ubalda Rugirangoga.
O samotnom priebehu genocídy sa kniha sa dozviete dosť na to, aby ste sa stále sami seba pýtali, čo vedie ľudí k takej veľkej nenávisti, že dokážu druhých zabíjať. Je to ale predovšetkým duchovná literatúra, takže podstatná časť knihy sa nevenuje historickým reáliám, ale snaží sa vo svetle viery odpovedať na otázky ako: Čo robiť v situácii po genocíde, keď sa majú ľudia znovu naučiť žiť spolu? Čo robiť, keď najväčšia kríza pominie a my máme znovu fungovať dennodenne v našich bežných každodenných životoch? Ako si ľudia cez vieru dokázali odpustiť a znovu našli k sebe cestu?
Celá práca otca Ubalda (ako tohto kňaza nazývajú jeho farníci) bola ešte ťažšia v tom, že žiaľ, aj cirkevní predstavitelia podľahli nenávisti a boli počas genocídy nápomocní pri vyvražďovaní.
Otázkou, prečo Cirkev nedokázala zastaviť násilie, sa do hĺbky zaoberá kniha Christianity and the Genocide in Rwanda (Kresťanstvo a genocída v Rwande). Jej autor Timothy Longman píše:
„Kresťanstvo v Rwande už od svojich počiatkov nebolo nábeženstvom, ktoré hlásalo bratskú lásku; skôr propagovalo poslušnosť voči autoritám, etnickú diskrimináciu a mocenskú politiku. Preto keď neskôr vypukla genocída, mnohí kresťania vrátane pastorov a kňazov necítili žiadny alebo iba malý rozpor medzi svojím náboženským presvedčením a účasťou na vyvražďovaní rwandských Tutsiov.“
Keď sa otec Ubald po niekoľkých rokoch od genocídy stretol na súde zoči voči mužovi, ktorý nariadil vraždu jeho mamy, súrodencov, členov jeho rodiny a rodnej obce a mal voči nemu svedčiť, nezamlčal nič. Ale nehovoril to v návale zlosti a z túžby po pomste a spravodlivej odplate. Počas dlhých rokov po genocíde si uvedomil, že nenávisť a zlosť človeka bránia rozvoju človeka a duchovne ho ubíjajú. Odpustenie oslobodzuje a umožňuje mu prijať seba a ľudí, ktorí mu ublížili, a spoločne sa tak viac priblížiť k Bohu. Priamo na súde pred všetkými prítomnými odpustil človeku – bývalému starostovi dediny – zodpovednému za smrť jeho najbližších (keď si bývalý starosta odsedel mnohoročný trest vo väzení, vrátil k otcovi Ubaldovi a pomáhal mu v jeho pastoračnej činnosti).
Otec Ubald sa vytrvalo snaží spoločne s ďalšími kresťanskými a štátnymi zložkami o zlepšenie spoločnosti v Rwande po genocíde. Najväčšia skúška spočíva v uzmierovaní ľudí. V rámci Centra tajomstva pokoja organizuje modlitby, duchovné cvičenia a slúži sväté omše, aby pomohol ľuďom, ktorí počas genocídy zabíjali alebo inak ubližovali, pokoriť sa, priznať si vinu a ospravedlniť sa obetiam alebo pozostalým, a naopak aby mali tí, ktorým bolo ublížené, vieru, ochotu a lásku odpustiť kajucnikom. Aby ich prijali, a tak mohli vybudovať spoločenstvo, ktoré bude silnejšie a bude vedieť pomáhať v ďalších dedinách a mestách.
Hovoril som o mužovi, s ktorým som sa zoznámil počas evanjelizácie v Kibehu. Bol svedkom vraženia počas genocídy a zatvrdil sa voči Kristovi a Cirkvi.
Keď nadišiel čas rozhodnúť sa odpustiť, muž vstal a vyhlásil: „Prvá osoba, ktorej odpúšťam, je Ježiš! Nezastavil vraždenie, ale odpúšťam mu to.“ Potom sa posadil. O niekoľko dní neskôr sa vrátil. „Odpustil som Ježišovi a teraz som prišiel prosiť o odpustenie pre seba.“
V tejto knihe uvidíte, že vďaka viere je možné oľutovať a odpustiť aj vraždu. O čo menšie môžu vyzerať naše každodenné nedorozumenia a zvady. Celý proces odpustenia sa však neudeje za noc a sám človek naň nemuší postačovať. Je to zdĺhavý proces, pretože sa v ňom neformuje iba myslenie človeka. Otec Ubald sa zameriava aj na dušu a srdce prostredníctvom viery v Ježiša. Tak ako on odpustil, hoci bol sám a opustený na kríži, tak učí odpúšťať nás.
