Najprv musím prijímať, aby som mohol dávať. A až tým, že neutečiem z miesta, kde som, spoznám svoje nedostatky. Zistím, kto som, a to je omnoho dôležitejšie poznanie, než si poprezerať všetky divy sveta.
Štěpán Smolen je katolícky kňaz. Za pontifikátu Jána Pavla II. si prvý krát išiel sám do obchodu pre rohlíky. Za pontifikátu Benedikta XVI. došiel peši do Ríma a do Lisieux. Za pontifikátu pápeža Frantika došiel k tomu, že dôjde ďalej, keď zostane doma pred svätostánkom. O tom, že nie je potrebné nikam chodiť, napísal knihu Buď, kde jsi, o ktorej následne prednášal po celom svete (bol až v Bystřici pod Hostýnem) a ktorá bola preložená do slovenčiny. Svojou prvotinou si získal zástupy priaznivcov. Tých sa teraz svojou ďalšou literárnou činnosťou pokúša stratiť.
Toto nájdete o Štěpánovi Smolenovi internetoch. Napísal to o sebe pravdepodobne sám a je to také dobré, že sa mi to nedalo neskopírovať. A keby sa dá skopírovať celá kniha na túto dvojstránku, tak by to bolo oveľa lepšie ako akákoľvek recenzia na ňu. Ale to našťastie nejde. Pretože krása tejto knihy je aj v tom, že hoci nie je siahodlhá, nedá sa o nej povedať ani to, že sa je dobré ju prečítať na jedno posedenie.
Pri jedle je slobodný ten, kto sa dokáže postiť. Na ceste ten, kto dokáže zostať. A v láske ten, kto zostáva verný. Ak ideš poslušne len tade, kade ťa ťahajú vášne, si ich otrokom, nie pánom. Sloboda vyžaduje stálosť.
Ako môže byť kniha o múdrosti púštnych otcov a nástrahách dnešnej doby vhodná pre mládež, zábavná, poučná, zrozumiteľná a príťažlivá zároveň? Na toto som sa pýtal aj ja, keď som ju začal čítať. Každou ďalšou stranou som sa však utvrdzoval v tom, že Štepán Smolen do jednoducho dokázal.
Duša je studnička – keď ju prehĺbiš, tak sa očistí, keď ju zasypeš, tak zmizne.
Na pomoc si „prizval“ svätého Kasiána, ktorý ho sprevádza a zoznamuje s púštnymi otcami, teda pustovníkmi z prvých storočí nášho letopočtu, ktorí sa rozhodli stráviť svoj život osamote na púšti. Štěpán (teda postava, ktorú v knihe predstavuje) je totiž seminaristom, ktorý premýšľa o tom, že odíde zo seminára, aby našiel svoje naplnenie niekde inde. Vďaka Kasiánovi a ostatným svätcom ale postupne spoznáva, že jeho miesto je presne tam, kde je.
Ak je strom často presádzaný, neprinesie plody.
Ak máte náhodou pocit, že to nie je kniha pre vás, tak sa mýlite. Určite ju skúste a takmer určite vám garantujem, že Štěpán Smolen sa stane vašim obľúbeným autorom. Ja sa po tomto teším na jeho ďalšie knihy a je teda možné, že si tu v Lúčoch o nich ešte prečítate. Humor, bezprostrednosť a zároveň pokora, múdrosť a povzbudenie vo viere sa totiž v jednej knihe nestretáva veľmi často.
„… ľudia vyrážajú vpred po niektore z ciest a radi po nej kráčajú, kým ich chodník vedie zeleným údolím. Keď však začne stúpať, zľaknú sa. Kvetov okolo nich ubúda, kamenia pribúda a vzduch redne. Mnohých vtedy zvádza myšlienka, či sa vlastne nevydali zlým smerom. A ak sa prsteňom zaviazali, že pôjdu s niekým druhým, začnú váhať: ‚Možno to nie je ten správny spoločník na cestu.‘ Lákajú ich vône z údolia, spomienka na tú krajinu vtedy a tam. Nejeden tomu podľahne. Zostúpi naspäť dolu – skúsi to inokade, s niekym iným. A keď zas dôjde na miesta, kde sa začínajú skaly, vráti sa do nížiny. Niekedy mnohokrát a opakovane.“
„Ale taký človek nidky nevystúpi na horu!“ zvolal Nesteros. „Nespozná svet z výšky, nikdy neuzrie, čo je na druhej strane!“
„Áno, abba,“ pritakal Kasián, „mhoní z nich umierajú v údolí, len pár krokov od miest, kde ich ako mladých túžba pozvala na cestu. Nížiny im už nevoňajú – veď každému nakoniec zhorknú. Ale na výšky nenašli odvahu a stálosť.“
Niektoré situácie v knihe sú absurdné a občas pritiahnuté za vlasy. Ale v kontexte celej knihy a jej jazyka to všetko krásne hrá dohromady. Tento dialóg to všetko pekne sumarizuje:
„Fajn, a prečo mi tie múdrosti nepovieš doma v seminári, ale ťaháš ma v bunde do púšte a v pyžame na Níl?“
„Pretože si synom svojej doby,“ uškrnul sa Kasián. „Bez zvláštnych efektov by si ma nepočúval…“
