Síce tieto Lúče čítate pravdepodobne až po Vianociach, ale ja som knihu od Maxa Lucada: “Vďaka Betlehemu sa rodí láska a je tu nádej” čítal ešte pred nimi, a preto ju (pre mňa) tématicky opisujem aj vám. Možno si ju pošetríte na Vianoce budúci rok, ale oveľa lepšie bude, keď sa k nej dostanete hocikedy v priebehu roku, a tak si pripomeniete to podstatné, čo na týchto sviatkoch je.
Autora Maxa Lucada sme tu už mali v niektorom z predchádzajúcich čísel s knihou “Skôr než povieš Amen”, kde sa venoval modlitbe. Ak vás o ňom zaujíma viac, skúste pozrieť svoj Lúčny archív alebo rozžhavte Google. Vybral som si ho po druhýkrát z troch dôvodov – táto kniha je čerstvá novinka, téma je vysoko aktuálna a Max Lucado píše veľmi “čtivo”. Uvedomuje si, že cez stránky svojich kníh komunikuje s bežným kresťanom – človekom, ktorý rieši kvantá malých i veľkých problémov. A zároveň sa čitateľovi približuje aj tým, že si uvedomuje svoj sklon k robeniu chýb a nezdráha sa o ňom písať.
Celá myšlienka tejto knihy sa dá zhrnúť do pár riadkov, ktoré sa dozvieme už na začiatku knihy
Vďaka Betlehemu mám v nebi Spasiteľa. Vianocami sa začína to, čo oslavujeme počas Veľkej noci. Dieťa v kolíske sa stalo Kráľom na kríži.
Má teda zmysel pokračovať v čítaní ďalej? Jasné, že áno. Veď kto skončí pri štedrej večeri s tým, že si dá oblátku s medom a povie, že má dosť? (Ak niekto taký je, má môj rešpekt, lebo si neviem predstaviť mamin pohľad, keby poviem, že viac nejem. Veď určite ani Chuck Norris nevie povedať nie na 184té “Daj si ešte”… ale odbočme späť k téme).
Tajomstvo Vianoc ale v skutočnosti nie je až také úplne jednoduché. Aby sme doň mohli začať prenikať viac, mali by sme si uvedomiť niekoľko podstatných vecí, ktoré sa pred 2000+ rokmi udiali: Boh dostal tvár. Ale neprišiel ako Pán sveta. Dokonca ani ako šedý priemer. Prišiel medzi nás ako jeden z posledných, malých, zraniteľných. Narodil sa do špiny a smradu maštale. Manželskému páru, ktorého najväčšie bohatstvo bolo nehmotné – viera.
V našich malých betlehemčekoch pod stromčekom alebo v kostole vyzerá všetko veľmi idylicky, pekne, čisto a voňavo. Veď si predsa nebudeme nosiť hnoj a zaprášenú slamu do domu! No nie? Ale Ježiš sa narodil práve v takých podmienkach. Predstavme, aké myšlienky vírili Márii v hlave, keď v takomto priestore rodila. Asi zrovna nežasla nad Božím plánom. Rovnako sa mohol cítiť Jozef, ktorý na svet vítal dieťa niekoho iného, ale o ktoré sa mal odteraz starať a vychovávať ho.
Skúsme si to prehrať v hlave počas polnočnej omše. A obdivovať ich vieru. Nasledovať ich pokoru. Žasnúť. A učiť sa.
Môžeme povedať, že takáto skúsenosť je extrém, ktorému sa veľa z nás (našťastie) ani len nepriblíži. A aj v tom spočíva toto tajomstvo. Ak Jozef a Mária dôverovali Bohu aj za takýchto ťažkých okolností, skúsme sa inšpirovať. Nemyslím tým, že musíme mať štedrú večeru v nejakom chlieve. Pretože hoci betlehemy pod stromčekmi sú robené v štýle “značka ideál”, nejaký dôvod to má. Všetky nepríjemnosti vôkol sa predsa-len dajú odfiltrovať, keď sa zameriame na to podstatné – na Ježiša. Smrad a špinu denného života až tak necítime, šero tmavej maštale sa prežiari svetlom nádeje a viery. Skúsme sa takto inšpirovať Vianocami každý deň. Aj cez leto 🙂
Troška viac som sa rozpísal o jednej z kapitol tejto knihy. Takýchto je tam ešte 11! Takže ak máte možnosť, určite si skúste od Maxa Lucada niečo prečítať. 😉
— článok vyšiel v časopise Lúče, ktorý vydáva Združenie mariánskej mládeže
TIP: Knihu Vďaka Betlehemu si objednajte na Zachej.sk
