Stáva sa aj tebe, že máš problém s modlitbou? Mal si už taký ten rýpavý pocit, ktorý ti šepká alebo občas aj kričí, že to čo robíš vôbec nie je modlitba, že to nerobíš správne, že pravidelnosť je od slova pravidelne, ale keď je to raz za mesiac, tak sa hodí skôr označenie “výnimočne”? Mám pre teba dve správy. To, či sú dobré alebo zlé si musíš posúdiť sám. Určite v tom nie si sám. A ak si nič podobné nezažil, je pravdepodobné, že raz sa do tohto stavu dostaneš… pretože keď je v živote všetko ružové, prestávame vnímať ostatné farby, a to môže viesť k ružovozaslepenosti, od čoho nás Boh chráni problémami a krízami. Vďaka mu za to!
Ale poďme k téme. Teda ku knihe. Skôr než povieš amen je rozsahom malá knižočka, pretože nemá ani poriadnych 100 strán. Ale kvalita knihy málokedy závisí od počtu strán. Od Maxa Lucada som doteraz nič nečítal, hoci tie internety hovoria, že napísal už viac ako 75 kníh, z ktorých okolo 10 je už preložených aj do slovenčiny. A hoci to nie je vyslovene katolík (on totiž katolík vôbec nie je, ale člen nejakého toho druhu amerického kresťanského spoločenstva, v ktorom vôbec nemám prehľad.. ale tí ľudia fakt vedia rozprávať a písať), myšlienky, ktoré dal do tejto knihy by mohli osloviť každého veriaceho v Krista. Veď podstata modlitby je osobný rozhovor s Bohom a to máme spoločné.
Na druhej strane, každé svetové náboženstvo pozná modlitbu a odporúča ju. Tak v čom je modlitba kresťana iná? Predovšetkým v tom, že v modlitbe sa nesústredíme výnimočne na seba, ani na abstraktnú neopísateľnú energiu alebo mimozemskú rasu, ktorá si prečíta naše myšlienky a príde nás vziať na Zorg štyri-osem-dva-päť (alebo štyri-sedem-sedem-nula?…). Pri modlitbe sa rozprávame s naším Bohom. S naším Otcom. S naším Abbom, ako ho volal Ježiš, keď nás učil modliť sa „Otče/Abba náš“ (treba trocha pochopiť rozdiely medzi kultúrami a uvedomiť si, že židia nikdy nehovorilo o Bohu ako o Otcovi/Abbovi, pretože to bolo príliš familárne pomenovanie – to si dovolil iba Ježiš). A učí nás, že takto by sme mali mali oslovovať Boha aj my.
Ak modtliba závisí od toho, ako sa modlím, som stratený. No ak moc modlitby závisí od Toho, kto jej načúva, a ak Ten, kto načúva modtlibe, je môj Ocko, mám nádej.
Keď chcem doma niečo od rodičov, prídem za nimi a spustím: „Ó milovaní rodičia, stojím tu pred Vami, biedne ja potomstvo Vaše, nedokonalé a neokresané a žiadam Vás, ó milovaní rodičia, aby ste milostivo zhliadli na utrpenie moje a Vašu nekonečnú lásku ku mne pocítiť mi dali malým hmotným majetkom v podobe pár eur. K Vašej večnej sláve budem mojimi činmi prispievať a naveky tak zvelebovať Vaše meno.“ Zdá sa ti to divné? Doma to máte inak? Lebo doma sa rozprávate ako rodič s dieťaťom? Pozor, príde prekvapenie – Boh je náš Otec!
Máme pocit, že sa od nás pri modlitbe očakáva etiketa a vhodné oblečenie? Nie je nevhodné modliť sa postojačky? A čo ak povieme nesprávnym tónom nesprávne slová? Som odpadlík, ak poviem „vôňa“ namiesto „vôľa“?
Ježišova odpoveď? „Ak sa neobrátite a nebudete ako deti, nevojdete do nebeského kráľovstva“ (Mt 18, 3). Nebudete ako deti. Bezstarostní. Radostní. Hraví. Dôverčiví. Zvedaví. Nadšení. Zabudnime na veľkoleposť a pompéznosť. Vyslovujme množstvo prosieb a prijmime všetky dary. Pristupujme k Bohu tak, ako deti k svojmu ockovi.
Na druhej strane, hoci s Bohom vyrastá väčšina z nás od malička, nemusíme ho nutne automaticky brať ako parťáka a niektoré naučené modlitby nám môžu pomôcť pri úvodných oťukávačkách.
Pri rozhovoroch s druhými ľuďmi sa ale nebavíme stále iba o našich problémoch a našich potrebách. Často sa zameriavame aj na problémy našich kamarátov a snažíme sa ich aspoň vypočuť a aspoň tak ich im trocha zlahčiť fungovanie. A potom toto všetko môžeme odovzdať Otcovi, pretože my sami tiež neunesieme všetku ťažobu sveta, Pretože prosba za druhých
… je najčírejšia modtliba v podobe príhovoru, spojenie núdze s trúfalosťou. Otče, si dobrý. Potrebujú pomoc. Ja nemôžem, no ty áno.
„Nemôžem ich uzdraviť, no ty, Bože, áno.“
„Nemôžem im odpustiť, no ty, Bože, áno.“
„Nemôžem im pomôcť, no ty, Bože, áno.“
Takáto modlitba zaujme Božiu pozornosť.
Ešte s jednou myšlienkou sa chcem podeliť (v tejto knihe sa ich nachádza naozaj veľa). Ide o akt vďaky. Ak si dokážeme uvedomiť, že máme za čo ďakovať, zistíme, že dokážeme vo svojom živote oveľa viac ako predtým.
Vďaka je istým spôsobom podobná dialýze. Vyplavuje z nášho systému sebaľútosť.
Modlitba je komunikácia. To znamená, že sa nemusí vždy odohrávať iba na kolenách alebo iba v predpísanom čase ráno a večer. Rozprávať sa môžeme hocikedy. Keď vyjdeme na vrchol hory, povieme Bohu, že ten výhľad je mega super. Keď ideš jesť svoje obľúbené jedlo, môžeš mu povedať, že si naň už dlho tešil (keď neobľúbené, tak sa aspoň posťažovať). Každý vzťah potrebuje k svojmu rastu pravidelnú a úprimnú komunikáciu. Skúsime to aj s Bohom?
— článok vyšiel v časopise Lúče, ktorý vydáva Združenie mariánskej mládeže
TIP: Knihu Skôr než povieš amen si objednajte na Zachej.sk
