Marián Kuffa je bežnému slovenskému kresťanovi (ale dovolím si tvrdiť, že aj ľudom mimo kresťanských kruhov) známy ako farár zo Žákoviec, ktorý sa stará o ľudí, o ktorých by možno väčšina ľudí neoprela ani bicykel (a to doslovne, lebo by sa báli, že by ten bicykel veľmi rýchlo “dostal nohy”). Pomáha tým, ktorí si už v živote čo-to odžili a preskákali po rôznych krivoľakých chodníčkoch, aby znova našli priamu cestu v živote a lepšie spoznali Boha v sebe a v druhých.
Kto je Marián Kuffa?
Na Wikipedii som si o ňom prečítal, že pôvodne neplánoval, že by sa stal kňazom. Keď mal okolo 20 rokov, tešil sa, že sa ožení a bude mať deti. Potom sa však pod ním pri výstupe na Gerlachovský štít odtrhol kus skaly – nasledoval dvadsaťmetrový pád. Záchranárom trvalo 13 hodín, kým ho dopravili do nemocnice. Cítil, že Boh mu vrátil život a vtedy v ňom dozrelo predsavzatie vrátiť svoj život Bohu – tým, že sa bude venovať luďom, ktorí to potrebujú najviac.
Na portáli cestaplus.sk píše do rubriky Kazateľnica život krátke zamyslenia a postupne sa ich nazberalo toľko, až sa z toho dala vydať kniha. A veruže sa aj vydala. A je to dobre.
Žákovce
Fara v Žákovciach nie je typická dedinská fara, kde žije farár sám a stará sa o svojich farníkov a rieši primárne ich problémy. Nie, že by to Marián Kuffa nerobil, ale tým, že má stále spoločnosť desiatok “chlapcov”, ako ich nazýva, má zaroveň aj trocha odlišné skúsenosti a postoje k jednotlivým situáciám. A hoci by sa mohol javiť ako kňaz-rebel s punkerským prístupom ku kňažskému úradu,všetky jeho názory a životné príbehy vychádzajú z kresťanskej viery a života v jednotnej Cirkvi.
O knihe
Príbehy, ktoré rozpráva farár Marián Kuffa, počúvajú všetci so zatajeným dychom. Netreba ich prikrášľovať ani vylepšovať. Sú zo života a sú pravdivé a reálne. Také, aké sa stali. Často priame i tvrdé, no vždy z nich cítiť lásku k Bohu, ľuďom a životu, formované mottom, ktoré si farár Kuffa napísal v roku 1992 a nájdete ho na žakovskej fare aj dnes:
Milujte ľudí takých, akí sú; čím menej si to zaslúžia, tým viac ich milujte. Nemilujte ich podľa veľkosti ich zásluh, ale podľa veľkosti ich potrieb!
Marián Kuffa sa na nič nehrá. Hovorí veci tak ako sú. Neprikášľuje, ale zároveň ani nerobí prehnané bububu (veď niektoré životné situácie dokážu byť celkom strašné samé o sebe). Keď píše o tom, že kňazi to vo svojom povolaní nemajú jednoduché, hovorí z veľkej časti aj o sebe. Keď hovorí o nástrahách v rodinách, v bežnom živote, o odpúštaní, o slabej vôli, o ľudskej slabosti, o úlohe matky, o ochrane života… necituje odbornú literatúru. Spomína konkrétne udalosti, ktoré sa stali jemu, alebo priamo “chlapcom”, s ktorými žije a pracuje na fare.
Záver
K textom Mariána Kuffu sa dá kedykoľvek znova vrátiť a načerpať nové poučenie a posilu. Z diaľky by sa dali prirovnať k príbehom Bruna Ferrera až na to, že ich autenticita a úprimnosť nemusia byť vhodné pre každého a každú príležitosť. O to sú cennejšie.
— článok vyšiel v časopise Lúče, ktorý vydáva Združenie mariánskej mládeže
TIP: Knihu Kazateľnica život si objednajte na Zachej.sk
